Bez okien, no v bezpečí. Tak vyzerá škola v ukrajinskom Charkove
CHARKOV – Charkov mal pred vojnou jeden a pol milióna obyvateľov a takmer toľko ich má aj dnes. Mnohí odišli, no mnohí prišli z okupovaných území. Štyridsať kilometrov od ruských hraníc, za neustálych útokov dronmi i raketami, v ňom žije 60-tisíc detí.
Ich život v tieni vojny sa úrady snažia urobiť čo najznesiteľnejší. Robia všetko preto, aby mohli aj naďalej chodiť do školy.
V júni 2022, štyri mesiace po začiatku ruskej agresie, tancovali charkovskí študenti valčík. Pôvodne sa ním mali rozlúčiť so školou, no lúčili sa s ňou doslova – zostali z nej len ruiny. Prizerajú sa aj vojaci, ktorí iba nedávno vytlačili okupantov z mesta. Školu postihol rovnaký osud ako 70 percent ďalších v Charkove, na ktoré mierili rakety okupantov.
Škola, do ktorej smerujeme, stojí na sídlisku Saltivka, ktoré je pravidelne pod útokmi. V areáli nás čaká riaditeľka Svitlana Esaulenko. V budove i na dvore je pusto a ticho. Vedie nás k neďalekému štadiónu, presnejšie do jeho podzemia.
„Keď sa začala vojna, prezenčné vyučovanie sa v Charkove stalo jednoducho nemožné. Preto mesto presunulo vyučovanie do metra, aj my sme tam učili. Potom však začali stavať nové školy pod zemou. Túto našu, 107. lýceum, postavili za desať mesiacov,“ priblížila riaditeľka.
Schádzame dolu po schodoch. Na začiatku sa musíme zapísať u muža, v mierových časoch by to bol školník, dnes ochranka. Ocitneme sa v dlhom koridore, po jeho bokoch je 23 tried.
Deväťročné deti majú práve prestávku, čakajú na angličtinu. Na prvý pohľad sa nelíšia od svojich rovesníkov v iných krajinách. Na rozdiel od tých našich sa však charkovské deti učia niekoľko metrov pod zemou. Kým u nás idú jednoducho do školy, tu idú v prvom rade do bezpečia, aby mohli robiť niečo, čo je v mierových časoch úplne samozrejmé: učiť sa a byť spolu.
„Vymysleli sme koncept, v ktorom deti prichádzajú z rodičovského ‚hniezda‘ do našej školy, do bezpečného priestoru, kde sa cítia príjemne, pohodlne a neboja sa. Tu je totiž bezpečnejšie, ako sedieť doma pred obrazovkou počítača,“ vysvetlila riaditeľka.
Deti behajú po chodbe, iné stoja v rade pred bufetom, všetko je nové, takmer tisícka detí sa tu učí v dvoch smenách. Na chvíľu zabudnem, že som v podzemí. Ak teda opomeniem, že tu nie sú okná.
„Skoro necítime, že tu nie je prirodzené svetlo alebo okná. Dlho sme vyberali farbu stien. Chcela som niečo, čo nebude sivé ani modré, ale niečo nebeské. Je tu svetlo, dobre sa tu dýcha a máme moderný ventilačný systém, ktorý zabezpečuje chlad aj teplo,“ uviedla riaditeľka.
Napriek tomu, že sa snažia tieto deti chrániť, vzdelať a najmä socializovať, neznamená to, že tieto deti traumy nemajú. Mnohé žijú vo vojne polovicu svojho života, iné takmer celý.
„Deti v tejto špeciálnej miestnosti napríklad kreslia, akú majú náladu. Staršie, keď sa rozprávame o snoch, snívajú o tom, aby sa vojna skončila. Chcú žiť v mieri. Sú však aj deti, ktoré si mier už prakticky nepamätajú. Niektoré mali na začiatku vojny dva alebo tri roky. Nevedia, ako to bolo predtým, a nechápu, ako sa dá žiť bez leteckých poplachov,“ uviedla špeciálna pedagogička Oleksandra Horlačovová.
Oleksandra smutne dodáva, že žijú vo svete, v ktorom je vojna pre nich normál. Zároveň sa jej však zdôverujú, že by chceli ísť do školy po ulici a nebáť sa, či cez okno vidieť nebo.
Predmet Obrana Ukrajiny pripomína našu brannú výchovu, no v súčasnom Charkove má úplne inú váhu. „Ide o nový program. Predtým sa tento predmet volal vojenská príprava. Teraz je to Obrana Ukrajiny. Nechodia sem iba žiaci našej školy, ale raz mesačne všetky v okrese. Preberáme napríklad streleckú prípravu a prácu so zbraňami,“ vysvetlil učiteľ Jurij.
V celom Charkove je 24 škôl pod zemou, do ktorých chodia deti, aby v prvom rade doslova a do písmena deň prežili a až potom sa učili. Nedávno v ňom otvorili aj podzemnú škôlku. Deti, ktoré do nej chodia, mier nikdy nezažili.
