Na Slavíne odpočívajú tisíce vojakov, vo Veľkrope ich je ešte viac
Na Slavíne je pochovaných takmer sedemtisíc vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne. O hrdinoch prvej svetovej vojny sa hovorí menej. Vojnové cintoríny z tohto obdobia sú pamiatkovo chránené len necelé dva roky. Najviac ich je na severovýchode Slovenska.
Na jednom z nich našlo miesto posledného odpočinku viac vojakov ako na spomínanom Slavíne. Ide o vojnový cintorín vo Veľkrope v Stropkovskom okrese, ktorý leží na svahu, obklopujú ho stromy a v strede stojí centrálny kríž.
„Bojové operácie v prvej svetovej vojne v tomto priestore prebiehali od novembra 1914 do mája 1915, čiže to bol nejaký polrok. Počas bojov zahynulo asi 50-tisíc vojakov. Pochovať vojakov priamo v bojoch bol obrovský problém, pretože bola zima, karpatská zima, to máme meter snehu, máme zamrznutú pôdu, vojaci mali poľné lopatky, mali bodáky. Improvizovane ich pochovali do hrobov, ktoré mali 60 až 70 centimetrov, navŕšili na nich nejaké kamene, ani si nevyberali miesta, kde hroby boli. Hroby boli často na lúkach a poliach gazdov, ktorí ich chceli využívať. Takže táto situácia sa musela riešiť,“ ozrejmil podpredseda OZ Klub vojenskej histórie Beskydy Radoslav Turik.
Keď sa zložili zbrane, nasledovala tzv. očista bojiska, na miesta prichádzali profesionálne jednotky Rakúsko-uhorskej armády, tzv. pohrebné komandá. Často ich viedli šikovní architekti. Jedným z nich bol aj Dušan Jurkovič, ktorý pôsobil na území dnešného Poľska, v okolí mesta Gorlice.
„Takíto architekti viedli komandá, ktoré mali za úlohu pozberať roztrúsené hroby, exhumovať pozostatky a vytvoriť na dôstojných miestach naozaj pietne cintoríny, ktoré by si vojaci, obete, ktoré zahynuli v dobovom chápaní za svojho panovníka, naozaj zaslúžili. Takto sa začala výstavba vojnových cintorínov,“ vysvetlil Turik.
Čo náhrobok, to ľudský príbeh. Od povolaných sme sa dozvedeli, že iné príbehy ukrýva vojnový a iné vojenský cintorín.
„Vojenský cintorín je cintorín, na ktorom sú pochovaní napríklad bývalí vojaci. Ich hroby stanovuje zákon príslušnej krajiny, že štát sa stará napríklad desať rokov o takéto hroby a potom preberá rodina starostlivosť. Ale vojnový cintorín je cintorín obetí, ktoré zomreli počas vojnového stavu a medzinárodné zmluvy požadujú, aby sa o takéto vojnové hroby štát staral navždy. Takže to je dosť zásadný rozdiel,“ prezradil Turik.
Cintorín obetí v Stropkove projektoval maďarský architekt Jozsef Lamping, jeho súčasťou je aj klasicistická kaplnka, stála tu ešte pred prvou svetovou vojnou. Pochovaných je tu vyše 700 vojakov rôznych národností.
„Máme zoznam obetí, aj keď nie je samozrejme kompletný, pretože všetky mená ešte nepoznáme. Kto by si pozrel bližšie tieto mená, tak vidí, že sú písané v dobovom tvare. Priezvisko najprv, tak ako to aj Maďari píšu dodnes. Máme tu nemeckú skratku jednotky u rakúsko-uhorských vojakov. Robíme to preto, že všetci, čo sa zaujímajú o prvú svetovú vojnu, vedia podľa skratky identifikovať, o akú jednotku ide. Napríklad IR je Infantery regiment, peší pluk. FKR znamená Feldkanone Regiment, pluk poľného delostrelectva napríklad a tak ďalej,“ uviedol Turik.
„Nachádzame sa na najväčšom vojnovom cintoríne z prvej svetovej vojny na území Slovenska. Svojho času, keď sme začali robiť výskum o vojnových cintorínoch, bolo toto miesto prehlásené za neexistujúce, že to je nejaký omyl, že všade sú dookola malé cintoríny, že nie je možné, že by existoval cintorín, na ktorom by bolo pochovaných 8 600 vojakov,“ povedal Turik.
„Keď sme tu prišli prvýkrát, tak celé miesto bolo zarastené, ale bolo jasne vidieť dookola agáty, že tento priestor je jasne vymedzený od okolitej poľnohospodárskej krajiny. Že toto miesto je niečím iné a keď sme sa predrali vegetáciou, tak boli vidieť navŕšené kôpky hliny, že sa tu nachádzali hroby. Pustili sme sa do debaty s miestnym starostom a aj keď sme tu prišli ako partia neznámych chalanov, povedali sme, že sme z občianskeho združenia Klub vojenskej histórie Beskydy,“ pokračoval Turik.
Desaťročie im trvalo, kým cintorín vyčistili, opravili a opäť premenili na dôstojnú pamiatku. Slávnostne ho posvätili v roku 2018, na sté výročie konca prvej svetovej vojny.
„Aj keď toto miesto nikto nepoznal, pretože zoberte si, že je tu pochovaných viac vojakov ako na Slavíne. Každý na Slovensku vie, čo je Slavín. Za pár rokov sa stalo už to, že ľudia v regióne nielen, že tu chodia, ale začínajú sa tým chváliť, že vojnový cintorín vo Veľkrope už patrí medzi najznámejšie pamiatky Prešovského samosprávneho kraja,“ prezradil Turik.
Starostlivosť o vojnové hroby nie je len otázkou logistiky povinností či peňazí. Posledná služba padlým hrdinom je najmä o pamäti a našom svedomí.
„Všetci by mali myslieť predovšetkým na to, že tak, ako my sa staráme o vojakov rôznych národností, ktorí sú pochovaní u nás, niekto niekde v cudzine sa stará o 70-tisíc našich chlapov, ktorí prvú svetovú vojnu neprežili a ktorí zomreli v ďalekej cudzine,“ dodal Turik.
