Zabudnuté vinohrady ožili vďaka rezbárovi. Pod holým nebom vytvoril galériu, ktorej dominuje unikátny orloj
Vďaka šikovnému rezbárovi sa zabudnuté vinohrady stali vyhľadávaným miestom turistov. Svojou kreativitou a majstrovstvom nadchol nielen manželku a syna, ale aj ľudí zo svojho okolia. Tak vznikla prírodná galéria s unikátnymi hodinami.
Tunajšie vinohrady pozná od detstva. Náhoda spôsobila, že pred pár rokmi sa stal majiteľom jedného z nich.
„Chodil som tu k dedkovi a babke na prázdniny a oni vždy prišli s jednou motyčkou do viníc. Ja, ako malý chlapec, som sedel, nudil som sa, čakal som, kedy už bude dvanásť hodín. To sme počuli z dediny, keď zazvonili zvony a vtedy sme zbalili veci a išli sme k obedu,“ zaspomínal rezbár Peter Šrank.
Keďže sa viac ako viniču rozumie drevu a rezbárstvo dokonca aj vyštudoval, rozhodol sa, že pod holým nebom zriadi voľne prístupnú galériu. Každého návštevníka, ak príde v správny čas, ohúri lapášsky vinohradnícky orloj.
„Konečne už aj vo vinohradoch bije dvanásť hodín. Lapášske vinohradnícke hodiny sú sochy z topoľového dreva, kde je akrylová povrchová úprava. A potom mechanizmus, strojovňa, je z dreva taktiež, akurát, že sú tam nejaké ložiská, aby sa to točilo, a elektromotor, ktorý to celé poháňa,“ opísal Šrank.
„Prvá soška, ktorá sa objaví, je Svätý Cyril. Druhá soška je Svätý Metod, potom je Svätá Cecília. Svätá Cecília je patrónka hudobníkov. A nakoľko sa vo vinohradoch nielen pracuje, ale aj spieva, tak sme tam dali Svätú Cecíliu. Potom tam je Svätý Peter. Drží v ruke kľúč od nebeskej brány,“ ozrejmil rezbár.
Je tam aj patrón tesárov a stolárov svätý Jozef a taktiež svätý Mikuláš. „Svätého Mikuláša som dal na to, pretože sem chodí veľa detí, aby vedeli, že na Slovensku chodí Mikuláš a nie žiadny Santa Claus,“ doplnil Šrank.
„Svätého Urbana som tam dal na vyzváňanie, keďže sme vo vinohradoch a svätý Urban je patrón vinohradníkov a vinárov, takže ten zvoní o dvanástej. V jednej ruke drží Bibliu s hroznom aj s palicou a v druhej drží povraz, ktorým ťahá zvon,“ vysvetlil rezbár.
Neprehliadnuteľnné dominanty
„Bývam v týchto viniciach a vidím ľudí, hlavne v nedeľu, cez víkend, navštevujú tento orloj,“ povedal vinohradník Stanislav Šášik.
„Zvony, prebúdza to vo vás taký pocit niečoho viac, niečoho takého, čo je nad nami,“ poznamenala vinohradníčka Jana Šášiková.
Ďalšími neprehliadnuteľnými dominantami sú výjavy z posledných hodín života Ježiša Krista. Okrem Krížovej cesty je to aj Posledná večera v životnej veľkosti.
„Vznikla na prelome rokov 2012-2013, keď som mal rodinné problémy, teda viac-menej svoje problémy a hľadal som cestu, ako sa znovu naštartovať, zabudnúť a tak ďalej, nakopnúť sa do nového sveta,“ priblížil Šrank.
„Na dreve mám najradšej, že je to prírodný materiál. Taká energia z toho materiálu ide. Je to teplý materiál, nie je to chladné, je to na dotyk jemné. A keď je aj človek zaprášený, je to čistá robota. Strom má istý život tiež za sebou, napríklad aj tieto lipy žili isté roky. Zažili niečo a bola by škoda to len tak popíliť a zakúriť, ale dať mu šancu žiť ďalej a vytvoriť niečo pekné,“ zhodnotil rezbár.
Vznikla komunita
Predsedníčka OZ Dvor u rezbára Ingrida Šranková uviedla, že sa ako skupina „zgrupili“ okolo rezbára Šranka a vedie ich motto „viac rúk viac dokáže“.
„Staviame na rezbárstve, ale všetci prikladajú k tomu niečo svoje vlastné. Či už vinári alebo vinohradníci, ktorí tu s nami tvoria našu úžasnú komunitu. Myslím, že sa nám to podarilo a v priebehu šiestich rokov tu vinohrady začali rozkvitať. Keď sme sem prišli, kopec vinohradov bolo opustených a táto vinohradnícka komunita skutočne spolupracuje,“ doplnila.
V lapášskych vinohradoch je najrušnejšie na jeseň. Práve v tomto období sa ukáže, aké bude víno. „Tento rok je úplne super. Keby nebola cikádka, že by nám to tu nekazila, tak je úplne super rok, lebo je teplý rok, nie sú hubové choroby, tým pádom vinohrad netrpí,“ podotkol Šášik.
„Najzaujímavejšie pre nás, alebo taký najväčší zážitok, sú oberačky. Práca dovtedy je práca, ale potom už je práca spojená so zábavou. Taká najznámejšia pieseň, čo najradšej spievame, je Vínečko bíle, seš od mé milé,“ povedala Šášiková.
Kým dospelí pri práci vo vinohradoch radi spievajú, najmladšia generácia sa postará o hudobný sprievod. Rezbárov syn Peter totiž namiesto dláta zatiaľ častejšie berie do rúk akordeón.
„Pán učiteľ mi nakázal – na tomto hraj. Pretože mám menšie prsty a sú na nej gombíky a je to viac pri sebe a bude sa mi na tom lepšie hrať,“ uviedol akordeonista Peter Šrank ml.
Tam, kde je spev, dobrá nálada a súdržnosť, tam ide všetko akosi ľahšie od ruky – rezbárovi práca s drevom a vinohradníkom s viničom. A keď všetci ťahajú za jeden povraz, tak aj cesta za spoločným cieľom je o to radostnejšia.
